Ivan Nestor Šafranko patrí k umelcom, ktorí zasvätili umeniu celý život. V tejto súvislosti môžme povedať, že rôzne premeny sveta a zároveň jeho osobného života sa premietajú v jeho tvorbe, takže ide o komplexný záznam života ako ho autor vidí a vníma. Umelec a pedagóg, profesor I. N. Šafranko, akademický maliar je známy predovšetkým na východnom slovensku ako veľmi činorodý maliar a sochár, ktorý navzdory veku nikdy nestráca radosť z tvorby. Zostáva premýšľavý a chápajúci, takže dokáže skúmať hranice zažitých predstáv i aktuálnych výtvarných smerov. Podstatnú časť svojho života prežil umelec na východnom Slovensku a tak je bytostne spojený s jeho krajinou, kultúrou a históriou. Nepokoje v Maďarsku v roku 1919 zaviali na východné Slovensko mnoho dočasných imigrantov, avantgardných umelcov. Stretli sa tu Česi, Maďari, Židia, Nemci, Ukrajinci...viacmenej ako prišli, tak aj odišli a ďalšie generácie slovenského výtvarného umenia sa ukázali byť oveľa viac späté už so svojou domovinou.

Jedným z nich je Ivan Nestor Šafranko, maliar, sochár a pedagóg, ktorý ako prvý na východnom Slovensku vyskúšal mnohé novátorské postupy a nové aktuálne trendy. Prvé kontakty s najvýznamnejšími miestnymi umelcami dokladá autor spomienkami na Jozefa Bokšayia (ktorý učil Šafranka na gymnáziu v Užhorode) a na maliara Vojtecha Erdélyho, ktorí často navštevovali jeho otca–učiteľa a amatérskeho maliara. Šafranko spomína, že ako dieťa rád nosil obom umelcom maliarsky stojan. A postupne sa stretol s dielami ďalších výtvarných umelcov ako Július Jakoby alebo výrazný grafik Orest Dubay.

Východné slovensko bolo snáď vždy vo zvláštnom postavení práve svojou polohou medzi niekoľkými regiónmi. Stretávajú sa tu rôzne kultúry; slovenská s rôznymi odtieňmi, maďarská, poľská i ukrajinská a vzdialenejšia česká, rakúska, balkánska a ruská. Región mal rozsiahlu židovskú obec i nemeckú menšinu. A je tu rozptýlená aj pozoruhodná rusínska menšina, rovnako ako v okolitých krajinách. Ako dôsledok histórie a multikultúrnych vzťahov prelínajú sa na východnom slovensku dva religiózne okruhy – katolícky a pravoslávny. Ich hranica nie je úplne zrejmá, ale historicky ju ovplyvňuje blízkosť Ukrajiny a práve zmienená „všadeprítomnosť“ Rusínov. V Šafrankovej tvorbe hrajú religiózne motívy významnú rolu. Dôležitým obrazom v tejto súvislosti je „Matka Božia s dieťaťom“ z roku 1968. Šafranko už od študijných čias vedel dobre zhodnotiť výtvarné kvality fauvizmu i expresionizmu. Je to tak aj v prípade tohto obrazu, ktorý nazval historik umenia tomáš Štrauss „Rusínska madona“.

Šafranko bol vždy zaujatý novými umeleckými trendmi. Motív ikon spojil s aktuálnou tvorbou asambláže a tak vznikli „Ikony“, „apoštoli“ a dokonca „Ikonostas“, všetko veľmi netradičného zjavu. Asambláže či objekty sú vytvorené väčšinou z priemyselného odpadu. Šafranko sa takto moderne vyrovnal so svojim obdivom k ikonám a monštranciám. Tento spôsob práce bol v šesťdesiatych rokoch blízky i určitému okruhu českej nastupujúcej generácie, ktorá sa identifikovala s takzvaným „informelným“ hnutím.

V päťdesiatych rokoch bol na školách iste silný ideologický nátlak. Nepredmetné umenie ba priamo abstraktné bolo nežiaduce. Bolo považované za obyčajné formalistické, bezobsažné, prinajlepšom aspoň dekoratívne. Napriek tomu Šafranka možno považovať za prvého východoslovenského tvorcu abstraktných obrazov druhej polovice dvadsiateho storočia. Prináša abstraktné prvky často kombinované s figúrou. Figúra je preňho stále prioritná, je majstrom subjektívneho portrétu, takže sa ľahko včleňuje do hnutia novej figurácie, ktoré od šesťdesiatych rokov rehabilituje maliarsky záujem o človeka.

Šafrankove experimenty pokračovali. Je prvý východoslovenský „tvorca“ nájdeného diela – ready made. taktiež prichádza s prvým použitím techniky „dripping“, pollockovským spôsobom nanáša farbu na ležiace plátno frkaním, kropením, liatím. Tieto umelecké výboje ho predurčili, aby sa stal prvým predsedom spoločnosti andyho Warhola, pri otvorení Múzea andy Warhola v Medzilaborciach. Nakoniec špecifický zmysel pre humor a až pop-artovú nadsádzku osvedčil niekoľkokrát. Napríklad „Rozhovor s brigádnikmi“, zobrazuje karikatúrnym spôsobom známe politické osobnosti na návšteve u brigádnikov. A tiež slávna návšteva slovenska pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1995 je zvečnená spôsobom plagátovým, dokonca komixovým.

Všetky tieto výboje a premeny, bohatá a neutíchajúca výtvarná činnosť a v neposlednom rade činnosť pedagogická, činí z Ivana Nestora Šafranka novodobú legendu slovenskej výtvarnej scény.

Petr Štěpán
historik umenia

Ivan Šafranko patrí k najzaujímavejším zjavom východoslovenského maliarstva druhej polovice 20.storočia. Dodnes si zachováva sviežosť svojich maliarskych koncepcií, nikdy sa neuspokojil s dosiahnutými výsledkami, ale stále hľadal nová výrazové prostriedky, nové podnety, ktoré robia jeho dielo nesmierne živým organizmom a aktuálnou výpoveďou doby. Patril k prvým abstrakcionistom na východnom Slovensku, pracoval s ready-made, vytváral trojrozmerné objekty, nechal sa unášať maliarskym gestom, ktorým poznamenával plátno, uplatňoval prvky lettrizmu, dripping, koláž, asambláž... Jeho výtvarné aktivity obsahujú a presahujú viaceré výtvarné žánre i druhy - okrem maľby a grafiky sa venoval tvorbe smaltov, keramike, tapisériám, objektom, monumentálno-dekoratívnym dielam pre architektúru... V celom svojom výtvarnom snažení uplatňuje odvážne, invenčné riešenia, charakterizuje ho tvorivý nepokoj, neúnavné hľadanie, ako aj potreba ustavičnej konfrontácie vlastných snažení predkladaných v ucelených kolekciách vždy najnovšej tvorby v pravidelných intervaloch. Nikdy sa nebál byť samým sebou, nebál sa kráčať mimo prúdu a maľovať svoje vlastné vízie sveta a človeka... Aj preto výstava nie je pripravená k príležitosti životného jubilea, ale trochu „mimo" - v roku, v ktorom sa autor dožíva 77 rokov a mala by ho verejností predstaviť v čo najväčšom zábere všetkých jeho umeleckých aktivít.

Ivan Nestor Šafranko sa narodil v roku 1931 v Turej Paseke ako druhý syn v učiteľskej rodine (učiteľom bol jeho otec, matka, starý otec). Z matkinej i otcovej strany bola rodina široko rozvetvená, matka mala šľachtický pôvod (pochádzala z rodiny Antalóczy). Otec maľoval, bol hudobne vzdelaný (hral na husle aj v užhorodskej filharmónii), pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách regiónu a v rodine sa viedol čulý spoločenský život. Rodinným priateľom bol i maliar Jozef Bokšay, ktorý portrétoval oboch jeho rodičov. V prostredí podnecujúcom tvorivosť už ako dieťa získal základy vo viacerých umeleckých druhoch. Talentovaný chlapec sa sám naučil hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch a prejavil aj výtvarný talent. Po maturite na Ruskom gymnáziu v Humennom mal odísť na pražskú UMPRUM, ale rozhodol sa pre štúdium na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, neskôr prestúpil na Akadémiu výtvarných umení do Prahy. Po absolutóriu v roku 1957 sa vrátil na východné Slovensko, kde najprv nejaký čas pôsobil v Košiciach, neskôr presídlil do Prešova, kde celé desaťročia pedagogicky pôsobil na KVv PdF UPJŠ (neskôr PdF PU ) v Prešove ako profesor pre odbor maľby.

Do slovenského výtvarného života vstupoval v zložitom a rozporuplnom období vývoja povojnového výtvarného umenia na Slovensku, kedy sa približne začiatkom druhej polovice 50-tych rokov dovŕšilo rozloženie síl a v roku 1957 začali ožívať a emancipovať sa snahy o modernú podobu slovenského výtvarného umenia - opäť sa objavujú experimenty a nastupuje mladá generácia (Skupina Mikuláša Galandu, Skupina 4...), mladí sa aktivizujú aj na východnom Slovensku. Pre toto obdobie je charakteristické sústredená snaha o rozšírenie možností súčasného výtvarného prejavu prehodnocovaním východísk domácej tradície a stretnutí s novými prúdmi domáceho i svetového vývoja. Deje sa tak v čase, keď už bolo do istej miery zavŕšené základné rozloženie síl v slovenskom povojnovom maliarstve a dochádza k jeho hlbšej diferenciácii. Už jeho rané práce sú budované s istotou a suverénnym rozvrhom plochy, uchopením tvarov a farebným podaním. Oslovuje nás expresívne pôsobenie temperamentne členeného rukopisu, voľné plynutie línií až ku karikatúrnej nadsázke, v neskorších prácach uvoľnenie gesta smerujúce k automatizmu, gestickej maľbe. Jeho obrazy tohto obdobia sa radia k smeru súčasného slovenského maliarstva, ktorý zdôrazňuje výraz, dramatickosť farby a tvaru, syntézu fauvistických a expresívnych momentov, ale zároveň cit pre výtvarnosť, ktorá stavia na intenzite tvarovej a farebnej predstavy a sústreďuje sa na pôsobivosť výtvarnej reči.

V prvej polovici 60-tych rokov sa aj Šafranko orientuje na nové riešenie tradičnej schémy slovenského výtvarného umenia úsilím o nový výraz súzvučný so snahami mladých. V generačnom osvojovaní si sveta, generačnej autentickej výpovedi patrí k tým , ktorí tento pocit projektujú nie do dejov, symbolov, ale do maximálnej výrazovej nosnosti a účinnosti ukotvenej v štruktúrach plôch. Štruktúry a netradičné maliarske postupy (vlepovanie, dripping, vrstvenie, kombinácie hladkých a drsných, lesklých a matných plôch...) rozoznievajú plochu novou aktivitou, pulzovaním svetla, pričom abstraktný základný tvar je polyvalentný a môže mať viac významov. V tomto období nachádzame v jeho obrazoch tiež vysporiadanie sa s odkazom slovenskej moderny predstavovanej najmä Fullom. Podobne ako u nastupujúcej mladej generácie zaoberajúcej sa figuratívnym a figurálnym tvarom, aj on do svojho programu začlenil duchovné, tvarové a farebné podnety prostredia, z ktorého vyšiel- Tu sa stretávajú rôzne zvyky, kultúra, jazyky, konfesie - tu sa v jednom bode stretávajú a prelínajú východný spiritualizmus a západný racionalizmus. V motívoch matky s dieťaťom, krojovaných postáv nachádzame inšpiráciu ikonami (ústredný motív je doplnený „klejmami" s výjavmi zo života ústrednej postavy...). V neskoršom období začleňuje do kompozície i písmo - opäť v súznení s dobovými snahami (lettrizmus), ale u Šafranka s východiskom práve v ikonách. Možno povedať, že inšpiráciou rovnakého rodu vznikali i objekty z nájdených predmetov (Meditácia, 1965), aj takých, z ktorých sa dali vylúdiť hudobné zvuky (Hracia skrinka, 1965), čím vznikol audiovizuálny objekt... či cyklus objektov priamo s motívom kríža a oltárov. Tvorbe objektov sa venuje vo viacerých časových etapách - koncom 70-tych rokov potom zas koncom 80-tych a v priebehu 90-tych rokov a opäť ich komponuje s novými nápadmi -pohyb a svetlo, voda, živý kvet... (Časomer, 1989, Domáci oltár, 1990, Objekt č.20,1991...).

V Šafrankovej maľbe môžeme pozorovať oblúk od okúzlenia Jakobyho maľbou (dravšou, drsnejšou a lapidárnejšou), cez žánrovo pochopené figurálne kompozície (70-te roky) s dekoratívnym a kontrastným farebným akcentom, cez civilné odromantizované poňatie k neprikrášlenému niekedy kruto odhaľujúcemu pohľadu, ktorému nie sú cudzie momenty ironizujúce či až karikatúrne zveličené. Vtedy je drsný a neuhladený. Vtedy používa farebnú nadsázku, farebný konflikt a fyzickú deformáciu. Proti idealizácii a ilúzii je postavená deformácia a dravosť farebnej kompozície.

I zátišie je vtedy drámou maľby. V komornej maľbe (jednej z jej dvoch hlavných línií) používa zostrený a kritický pohľad na mikrosvet súčasníka. Dôsledne odidealizovaný a vecný, aj keď vnútorne bohato rozčlenený, je vo formálne i myšlienkovo zrelých figurálnych kompozíciách z 80-tych rokov zobrazujúcich témy zo súčasnosti - jeho osobitý prístup spája naliehavú drsnosť výrazu s civilnou triezvosťou základného pocitu. Počas celého tvorivého obdobia má niekoľko obľúbených základných tém - vo figurálnych kompozíciách skupinu ľudí V električke, Na trhu, Pri tanci, Muziku či Práčky, Pri žehlení, Oberanie jabĺk - ale nie je to žáner - nejde o zachytenie istej „akcie", situácie, nálady, sociálnych podtextov. Je to preňho skupina nekonkrétnych ľudí, zoskupenie figurálnych tvarov v istej priestorovej a tvarovo vzťahovej konfigurácii.

Šafranko svojou tvorbou často narúša naše predsudky, popiera „normované" predstavy i o sebe a svojom vlastnom vývoji. Neváha zrieknuť sa toho, k čomu dospel ešte len včera a začínať odznova. Absorbuje minulosť, aby ju mohol prehodnotiť, poprieť a dospieť tak k aktuálnejšej skutočnosti. Je to tvorba, ktorá je výrazom paradoxov - napríklad i toho, že na jednej strane stojí snaha o dôslednú výtvarnosť a na strane druhej popieranie čistej výtvarnosti, odpor k estétstvu. Integrácia týchto protikladov je typická najmä pre najnovšiu Šafrankovu maliarsku tvorbu. Od dramatických dejov farby a tvaru smeruje k vnútornej dramatike myšlienky. Od rytmického členenia farebných plôch výraznou kontúrou cez dekorativizujúci akcent vrcholiaci v čistote tvaru a rozjasnenej škále smeruje ku kontrastu splývajúcich lazúr a rozbrázdených pást, k vyvažovaniu statických plôch s dynamickým plynutím farby a dospieva k rovnováhe zmyslového vzrušenia a plošného dôrazu.

Šafrankova zrelá tvorba vyhranila v svojom vnútri 3 základné okruhy výtvarného záujmu - figurálnu kompozíciu s portrétom, zátišie a krajinu. Zátišie komponované z „obyčajných" predmetov každodenného života, maliarsky bezprostredne podané, zaujmú sviežosťou a formálnou nekonvenčnosťou. Koncom 70-tych a v 80-tych rokoch opäť viac obracia svoj tvorivý záujem o krajinu, v ktorej uplatňuje rovnako dôsledne svoje antiiluzívne tendencie odhaľujúce nové obsahové podtexty súčasnej prírodnej i mestskej krajiny.

Na výstave sa Ivan Šafranko prezentuje prierezom svojej tvorby od konca 50-tych rokov po súčasnosť, takže máme možnosť prechádzať desaťročiami jeho tvorivých úsilí a konfrontovať najnovšie práce so staršími, tak ako to vlastne on sám rád robí. To vypovedá o kontinuite i posune nových diel - najnovšie obrazy majú okrem niektorých znakov jeho predchádzajúcich etáp novú ľahkosť a sviežosť podania. Na široko a bohato nahodenom „plátne" jeho polstoročného diela vidíme, že raz je jeho maľba dravá, neučesaná, drsná a lapidárna, raz je to kompozícia s dekoratívnym a kontrastným farebným akcentom, raz civilný nepatetický pohľad, ktorému nie sú cudzie momenty ironizujúce či až karikatúrne zveličené. Proti idealizácii a ilúzii je postavená vecnosť a výtvarnosť.... Tak ako v starších prácach uplatňoval „odkrývanie" maľby až na podložku, neskôr je to skôr prekrývanie, vrstvenie, nové formálne i myšlienkové konotácie... S pôvodnou maľbou komunikuje aj po rokoch, púšťa sa do konfrontácie a hľadá silu, ktorá ho kedysi viedla. Akoby sa búril proti uzavretosti, ukončenosti tých diel. On je stále otvorený, stále ochotný a schopný prijímať i odovzdávať. Preboha, len nič definitívne! Preto ani datovanie prác z ateliéru nie je to najpodstatnejšie pri hodnotení, či preciťovaní jeho tvorby... Obyčajne majú, prinajmenšom , dva krajné dátumy - rok vzniku diela a rok zásahov doň. Tak vlastne len diela v zbierkach múzeí a galérií, či v zbierkach súkromných dokumentujú jeho skutočné dobové výtvarné formulácie, snaženia a výsledky.

Štrukturálna abstrakcia, nový realizmus, nová figurácia, nová vecnosť, ready made, object trouvé, bad painting, junk art, lettrizmus, asambláž, koláž... to všetko môžeme v jeho tvorbe nájsť. Akoby sa ho dotkli, ale pravdou je skôr, že on intuitívne vytušil a v svojej tvorbe uplatnil aktuálne umelecké podnety a pnutia toho-ktorého obdobia... a nielen svojej generácie. Výstava dokazuje, že Ivan Šafranko je z rodu tých, ktorých dielo nás utvrdzuje v tom, že obraz, dobrý obraz, dobrá maľba sú večné a ani na začiatku 21.storočia nekončia - obraz stále očarúva a stále má schopnosť sprostredkovávať jedinečnosť zážitku z mystéria maľby.

Na záver možno konštatovať, že výstava síce naozaj rekapituluje doterajšie celoživotné výtvarné snaženia autora, ale jedným dychom môžeme tiež konštatovať, že aj najnovšie diela majú v sebe dostatok až chlapčenskej hravosti, maliarskej bezstarostnosti a potencie pre ďalšie „umelecké eskamotérstvo". Ivan Šafranko patrí určite k tým osobnostiam, ktoré poznamenali výrazným spôsobom umenie nielen východného Slovenska a jeho stále živé a svieže dielo osloví iste všetky generácie návštevníkov galérie.

Marta Hrebíčková,
október 2008